Peter Jaroš - Tisícročná včela

Peter Jaroš dosiahol doteraz najväčší úspech svojím románom Tisícorčná včela. Táto rozsiahla rodinná sága má bohatú dejovú líniu. Autor v nej okrem hlavných postáv a ich osudov predstavuje i desiatky rozličných epizodických postáv a postavičiek (skutočných postáv z dejín národa i obyčajných dedinčanov, najčastejšie však ľudí tragikomických, zvláštnych, bizarných).

Dej románu sa odohráva v autorovej rodnej obci Hybe na prelome 19. a 20. storočia (zachytáva približne tri desaťročia - od roku 1891-1918). Jaroš predstavuje život ľudí tých čias v tejto podtatranskej obci so všetkými jeho radosťami i starosťami. Do príbehu včlenil aj podrobné dejiny obce počnúc od 12. storočia, informácie o remeslách a spôsobe obživy Hybanov, o mimoriadnych udalostiach (požiare, nezvyčajné úmrtia, strašný ľadovec atď.)

Román Tisícročná včela je oslavou práce (roľníckej, murárskej, remeseľníckej), ktorá je podľa Jaroša jednou z najväčších krás života. Práve pracovitosť, vytrvalosť a životaschopnosť - vlastnosti typické aj pre včely - pomohli prežiť slovenskému človeku tisícročie plné krívd a utrpenia.

Ďalším určujúcim faktorom života postáv románu je okrem práce láska. Autor predstavuje jej rôzne podoby -lásku krásnu, čistú, vernú a úprimnú, ale i lásku zmyselnú, vypočítavú, krutú, zradnú a tragickú.

V popredí románu sú osudy troch generácií rodiny Pichandovcov.

Martin Pichanda a jeho žena Ružena mali tri dospievajúce deti - dcéru Kristínu a synov Samka a Valenta.

Starý Martin Pichanda bol svojráznou osobnosťou (hoci mal iba 51 rokov, všetci ho volali "starý"). Bol roľníkom a murárom (ako väčšina Liptákov), za mladi pochodil s partiou murárov celé Rakúsko-Uhorsko. Odlišoval sa od ostatných dedinčanov, jeho záľubou boli mapy a zemepis. Mal doma plno starých máp a kníh, ktoré si rád prezeral, sníval o vzdialených krajinách - o Madagaskare, Zanzibare, Cejlóne, Jáve. V dedine i v murárksej partii bol obľúbeným najmä pre svoje rozprávačské umenie, s akým podával skutočné i vymyslené príbehy (mnohí ho však považovali za čudáka, deti za ním posmešne pokrikovali "geografia horí!"). Bol láskavý, v jeho dome vládlo porozumenie a dobrá nálada. Rád sa zabavil s priateľmi pri poháriku dobrého vína a pri hudbe, do kostola však nechcel chodiť, čím neustále zarmucoval svoju pobožnú ženu. Často mal ruháčske reči a čítal "ruháčaske knihy", čo m u vyčítali pri spoločných posedeniach i farári. Bol aj novátorom, okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo, skúšal nové postupy a metódy (podľa rád svojho priateľa, starého učiteľa Orfanidesa).

Zo života ďalších generácií Pichandovcov už vymizla táto patriarchálna harmónia a pohoda. Oni už museli prežiť mnohé tragédie a nešťastia.

Valent vyštudoval v Prahe právo, stál sa z neho pán. Po návrate  zo štúdií opustil svoju milú Hanku a oženil sa z vypočítavosti s Hermínou, bohatou dcérou miestneho statkára Haderpána. (Hanka čakala dieťa a Valent si chcel svedomie utíšiť peniazmi, ktoré jej postrčil. Hanka i dieťa zomreli pri pôrode.)

Kristína a Samo mali svadbu v jeden deň. Kristínino manželstvo s Matejom Srokom bolo spočiatku šťastné, ale ani po desiatich rokoch nemali dieťa. Keď ovdovela, napriek pohŕdaniu dediny žila s Julom Mitronom, ktorý za ňou roky túžil a teraz kvôli nej opustil svoju slabomyseľnú ženu Matildu, s ktorou nemohol mať deti. Kristína porodila Julovi dve nemanželské deti, starala sa však aj o opustenú Matildu.

Samo a jeho žena Mária zostali po svadbe doma u rodičov. (Spisovateľ ďalej sleduje najmä osudy Sama a jeho deti. Samo sa stáva ústrednou postavou románu.) Podobne ako jeho otec, aj on bol roľníkom a murárom, chodil s partiou na "múračky" (tieto však už neboli také úspešné a bezstarostné ako za čias jeho otca, keď liptovskí murári v 19. storočí pomáhali vybudovať mnohé mestá v Rakúsko-Uhorsku). Rád chodieval do otcovho včelína, zaujímal sa o včely, často o nich rozprával, a tak si vyslúžil prezývku Včela. Ťažko pracoval, ale zárobky boli malé, doba sa zmenila, časté boli štrajky, roboty bolo menej. Samo bol nespokojný s týmto životom, často nadával na Uhorsko, na politikov, na hospodársku situáciu. Ani on nechodieval do kostola, bol veľmi kritický k náboženstvu. Vstúpil do sociálnodemokratickej strany, páčilo sa mu, že táto strana považuje všetky národnosti v Uhorsku za rovnocenné.

Samova rodina sa rozrastala, mal už päť detí - Janka, Samka, Petra, Karola a Emku. Roky ubiehali, najskôr zomrel starý Martin Pichanda, o niekoľko rokov i jeho žena Ružena. Samove deti rástli a on sa rozhodol, že najstaršieho syna Janka zoberie so sebou na "múračky". V Maďarsku, jednom mestečku, sa stali svedkami demonštrácie, pri ktorej došlo k prestrelke. Jedna z guliek trafila aj Janka a Samo musel pochovať svojho syna v cudzej zemi. Skončil s politickou a vystúpil zo strany. Rozhodol sa, že sa bude starať iba o svoju rodinu, získa pre svoje deti majetok. Prenajal si mlyn, dal ho do poriadku a ťažk pracoval, aby splnil svoj plán. Tu sa im narodilo posledné, najmladšie dieťa - syn Marek. Ale nešťastia ho neobišli ani tu - najskôr sa ktori pokúsil podpáliť mlyn, potom jeho dcéru Emu zachytili a usmrtili mlynské remene.

Troch starších synov dal Samo (za Valentovej pomoci) vyučiť - Samo sa stal horárom, Peter hodinárom a talentovaný Karol začal študovať v Prahe maliarstvo.

Vtedy postihlo rodinu najväčšie - vypukla 1. svetová vojna. Narukovať museli aj Peter a Karol, Samo sa ešte tesne pred vojnou oženil a odišiel za prácou do Ameriky. Ani Karol, ani Peter sa už domov nevrátil. Peter sa dostal do zajatia, neskôr vstúpil do Červenej armády, ale o jeho ďalšom osude sa nič nevedelo. Karola trafil granát do brucha a v nemocnici zomrel.

Samovi a jeho manželke Márii zostalo zo šiestich detí iba najmladšie - trinásťročný Marek. Ani jeho sen o zbohatnutí sa mu nesplnil - počas vojny sa zrekvirovala väčšina obilia a múky, ledva sami vyžili. Znovu sa začal zaujímať o politiku, nepáčilo sa mu, že sociálnodemokratická strana nebojovala proti vojne. za protištátne reči a za účasť na demonštrácii sa spolu s kamarátom dostali do väzenia. Prepustili ich až po pol roku, keď sa skončila vojna a bola vyhlásená Československá republika.

Román Tisícročná včela je z kompozičného hľadiska radom menších i väčších epoźod zo života Pichandovcov i zo života ďalších obyvateľov Hýb.

Autor využíva v románe i postupy a prostriedky modernej prózy, najmä postupy tzv. postmoderny a magického realizmu. Dej prerušuje citovaním rôznych autentických, dokumentárnych textov - sú to napr. historické dokumenty o obci Hybe, novinové správy o bojoch a o živote počas 1. svetovej vojny a pod. (Kombinácia umeleckého štýlu s publicistickým alebo odborným je typický znak postmoderny.)

Tragické príhody sa striedajú s komickými, reálny dej oživujú sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky, bizarné a humorné situácie (napr. sen Martina Pichandu o tom, ako hrali karty v bruchu veľryby so svojou bývalou milou, sen Sama Pichandu o včelej kráľovnej, čudesné zmiznutie psa Zanzibara po smrti Martina Pichandu, tragikomických osud mladého Nádera, ktorý sa z nešťastnej lásky obesil v udiarni a našli ho celkom vyúdeného,  zlodej tvrdiaci, že nemá črevá, smrť a pohreb Martina Pichandu, zázrak po návšteve notára v mlyne atď. atď.) Okrem scén so situačným humorom sú v knihe i epizódy využívajúce slovný humor, iróniu a paródiu (napr. Martin Pichanda si predstavuje, že medzi domorodcami na Madagaskare rozšíri spisy Ľudovíta Štúra, založí odbočku Matice slovenskej a najstatnejšieho domorodca pasuje za Jánošíka; pri truhle Martina Pichandu si jeho starí kamaráti spomínajú, že podľa rečí bol nemanželským synom Janka Kráľa atď.) Tieto fantazijné, groteskné, zázračné a absurdné prvky sú základným znakom magického realizmu, ktorého prvky využil Peter Jaroš aj v tomto svojom románe, ktorým si zaslúžene  získal uznanie čitateľov i literárnej kritiky.

Použitá literatúra:

VARSÁNYIOVÁ, M.: Príruška slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: Varia, 2003. 240 s. ISBN 80-968982-7-2