Ivan Bukovčan - Kým kohút nezaspieva

(1921-1975)

Ivan Bukovčan patril k významným osobnostiam slovenskej dramatickej tvorby a hraného filmu po roku 1945. Bol publicistom, filmovým dramaturgom, scenáristom a dramatikom. napísal mnoho filmových scenárov, niektoré z nich patria medzi to najlepšie, čo sa v tých časoch nakrútilo

Bukovčanov vstup do divadelného sveta v 50-tych rokoch bol veľmi úspešný. Jeho ľudová veselohra Surovô drevo (1954) patrila niekoľko sezón medzi najviac hrávané i navštevované nielen na profesionálnych, ale aj na ochotníckych scénach.

Rokom 1967 sa začalo Bukovčanovo najtvorivejšie a najúspešnejšie obdobie. V rokoch 1967 až 1974 (v posledných siedmich rokoch života) vznikli jeho najznámejšie divadelné hry a scenáre (Medená veža, 1970; Orlie pierko, 1971; Stratená dolina, 1976)

Základným motívom týchto hier je vzťah jednotlivca a spoločnosti a otázka morálnej zodpovednosti človeka za svoje činy. Autora zaujíma najmä to, ako sa človek zachová v krízovej situácii.

Dej drámy Kým kohút nezaspieva sa odohráva v rokoch 2. svetovej vojny v malom mestečku. Nemci večer zadržia desať náhodne vybraných rukojemníkov a zatvoria ich do pivnice. Ráno majú byť popravení na odvetu za zabitého nemeckého vojaka. Nemecký veliteľ napokon zmení svoje rozhodnutie - zomrie iba jeden z nich, musia sa však sami rozhodnúť, kto to bude. V tejto dramatickej situácii sa odhaľujú skutočné charaktery ľudí, niektorí zostanú čestní, iní sa prejavia ako podliaci a zbabelci. (Dráma Kým kohút nezaspieva, aj keď zdanlivo spracúva vojnovú, protifašistickú tematiku, sa môže chápať i ako podobenstvo o tom, ako sa moc snaží manipulovať s ľuďmi, tom, ako si človek môže aj v diktatúre zachovať ľudskú tvár, ba i ako podobenstvo o situácii, v ktorej sa ocitlo Československo po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968.)

Dej:

Dráma Kým kohút nezaspieva sa skladá z dvoch dejstiev. Jej dej sa odohráva istej novembrovej noci roku 1944 po potlačení Povstania v malom meste okupovanom cuzdím vojskom.

Učinkujúcimi hry sú rukojemníci, ktorých Nemci zadržia na odplatu za zabitie nemeckého vojaka a  zatvoria ich do pivnice domu, ktorého majitelia boli deportovaní - príkaz na zaistenie desiatich obyvateľov mesta porušiacich zákaz vychádzania po devätnástej hodine vydal nemecký veliteľ mesta, major von Lucas.

Ako prvého zatknú bývalého horára Terezčáka, potom mladých zaľúbencov gymnazistku Fanku a študenta Ondreja a postupne ďalších: babicu Babjakovú, zverolekára dr. Šusteka, neznámeho cudzinca (v hre vystupuje ako Tulák), holiča Uhríka, pani lekárnikovú, učiteľa Tomku a napokon prostitútku Mariku Mondokovú.

Rukojemníci spočiatku nepoznajú príčinu svojho zaistenia,považujú to za omyl, za nedorozumenie, sú znepokojení, ale i rozhorčení, snažia sa vzájomne si vysvetliť, prečo sa zdržiavali po 19. hod. Veria, že dostanú iba pokutu a potom ich pustia domov. Keď sa od Mariky, ktorú zadržali ako poslednú, odzvedia o zabití nemeckého vojaka, nazdávajú sa, že Nemci ich chcú len vypočuť. Ich nádeje schladí Tulák, podľa ktorého iste nie je náhodou, že sú práve desiati: je to známy "zvyk" okupantov - smrť jedného zo svojich pomstiť zabitím desiatich civilistov.

Vtedy vchádza do pivnice pán Fischl, obchodník s drevom (je pôvodom Nemec a sympatizuje s okupantmi) - prichádza z poverenia nemeckého veliteľa, majora von Lucasa, aby im oznámil, že sú rukojemníkmi zadržanými na odvetu za zabitie nemeckého vojaka, ktorý strážil veliteľov dom (vlastne dom pána Fischla, u ktorého veliteľ býval) a že ak sa vinník do východu Slnka nenájde, budú všetci desiati popravení.

Pán Fischl sľubuje rukojemníkom, že sa im vynasnaží pomôcť (a to i napriek tomu, že obyvatelia mesta ho v prvých dňoch Povstania spolu s ďalšími miestnymi Nemcami zatvorili na tri dni práve do tejto pivnice, vyplienili mu pílu a sklad, potom sa musel skrývať v chlieve a pomohol mu iba syn pána Terezčáka, ktorý bol znám ysvojimi sympatiami k Nemcom a ktorého neskôr  zastrelili partizáni), veď "toto mesto je i jeho mestom, táto krajina je i jeho vlasťou a on chce po vojne aj naďalej žit medzi nimi v pokoji, bez výčitiek a nenávisti".

Zverolekár žiada Fischla, aby vysvetlil majorovi, že on je potrebný vo svojom obvode, kde hrozí epidémia slintavky, holič dúfa, že mu prepustenie vybaví pán, ktorého zvykol holiť, učiteľ sa zas prihovár za Starca a babicu - mali by ich prepustiť, lebo bývalého horára zaistili ešte pred siedmou, čiže neporušil zákaz vychádzania, a babica si konala iba svoju povinnosť, bola u rodičky. Fischl si všetko zapíše, sľúbi, že sa u majora za nich prihovorí - najmä za pána Terezčáka, ktorého syn mu voľakedy pomohol - a vráti sa, len čo bude môcť.

Po jeho odchode sa ešte viac vystupňuje napätie a nervozita medzi zadržanými. Všetci majú strach, sú zúfalí, ešte stále však dúfajú, že im Fischl pomôže. Jedine Tulák tomu neverí, jeho názory na okupantov a ich prisluhovačov sú nekompromisné, nemá žiadne ilúzie a nazdáva sa, že bude lepšie, ak sa namiesto falošnej nádeje pripravia na smrť.

Pani: pán Fischl je slušný človek

Tulák: Je to Nemec.

Babica: Ale náš!

Starec: NIkdy sa nestaral do politiky. Vždy len o drevo..

Tulák: Aj šibenice sú zdreva. Aj baráka v lágroch..!

Tomko: Ste  zaujatý. Nemá rád fanatikov!

Tulák: A ja zas votrelcov..!Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome!(Na Uhríka, Šusteka.) A ani takých nemám rád, čo by tú čižmu najradšej vlastnou slinou vyblýskali..!

O jednej v noci prinesú rukojemníkom vojenský chlieb a vedro vody. Uhrík zbadá, že Tulák si krája chlieb loveckým nožom - takým istým, akoým bol zabitý nemecký vojak. Obviní Tuláka, že to on zabil vojaka, vyzýva ho, aby povedal, kto je vlastne a čo robí v meste, veď nikto ho tu nepozná.

Vtom opäť vchádza do pivnice Fischl, ktorý im prináša nové správy od veliteľa. Major rozhodol, že babicu prepustia, ale iba vtedy, ak povie meno a adresu rodičky, aby si mohli overiť pravdivosť jej slov. Babjaková v pomykove prezradí, že ona vlastne nebola u rodičky, ale práve naopak, pomohla istej žene, aby nemala dieťa. Ani Starca neprepustia, alebo o jeho synovi sa zistilo, že v skutočnosti nedržal s Nemcami, naopak, vyzvedal pre partizánov. Starca táto správa veľmi poteší, je šťastný, že jeho syn nebol zradcom a že môže byť naňho právom hrdý. Ani holič Uhrík a zverolekár Šustek nepochodili so svojím pokusom zachrániť sa.

Ako poslednú si pán Fischl ponechal podľa neho "dobrú" správu: major po polnoci zmenil svoje rozhodnutie. Keďže vysvitlo, že zabitý nemecký vojak bol opitý, čo je neodpustiteľná nedisciplinovanosť, veliteľ už netrval na potrestaní všetkých desiatich rukojemníkov, ale iba na potrestaní jedného z nich. O tom, kto to bude, sa však musia rozhodnúť sami.

Holič Uhrík oznámi Fischlovi, že to už nebude potrebné, pretože vrah je medzi nimi: je to Tulák, ktorý má taký istý lovecký nôž. Na jeho veľké sklamanie mu však Fischl vysvetlí, že nôž je síce taký istý, ale nemôže to byť vraždený nástroj, pretože ten zostal v tele nemeckého vojaka.

Učiteľ Tomo vyčíta Fischlovi, že to, čo robí major a v čom mu pomáha, je maximálna krutosť, neľudskosť a nie veľkodušnosť. Žiada Fischla, aby im dal hodinu na rozmyslenie, či jeho návrh prijímajú.

Po Fischlovom odchode sa situácia ešte viac zdramatizuje a vyhortí, napätie medzi postavami sa blíži k vrcholu. Uhrík a Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku (naznačujú, že Starec už žil dosť a mohol by sa za nich obetovať) alebo podľa spoločenského postavenie (veď život takej prostitútky má určite menšiu hodnotu ako ich životy). Učiteľ zhrozene sleduje, ako mení ľudí strach o vlastný život, ako ich pripravuje o ľudskosť.

ONDREJ: (skočí medzi nich): Robte niečo, pán učiteľ! Už je štvrť na tri.

TOMKO: Tušil som to...Každý bude nepriateľom každého...všetci budú proti všetkým...(Unaveno) Čo môžem urobiť, synu..?

STAREC: (vynorí sa z úzadia): Ráno sa blíži, je neďaleko..V evanjeliu je napísané: Prvej než kohú zaspieva, tri razy ma zaprieš..

TOMKO: Áno, bude to tak. Už je to tak ---Zrádzame jeden druhého. Sami seba...človečenskú podobu...

Ondrej, znechuteý ich počínaním, sa chce obetovať a dobrovoľne sa prihlásiť, najmä aby ochránil Fanku. Je sklamaný ľuďmi, "chce byť človekom, nie handrou". Tulák mu v tom zabráni a navrhuje, aby veliteľov návrh odmietli, veď človek má iba jednu šancu proti násiliu - zachovať si dôstojnosť a svoju ľudskú tvár. Uhrík a Šustek nechápu, že ak sami vyberú jedného zo svojich radov, všetci deviati sa stanú jeho vrahmi.

Uhrík znovu ukáže svoju bezcharakternosť: navrhne, aby sa dohodli na mene niektorého zo známych miestnych "buričov" proti Nemcom a aby tvrdili, že atentát spáchal on. Tulák zhnusene usúdi, že práve toto chce každé násilie, zlomiť človeka, ab sa plazil, aby sa stal zradcom, udavačom, červom - ako Uhrík. Uhrík, vyprovokovaný ostrými slovami Tuláka v náhlom afekte vytiahne britvu a zabije ho. Všetci sú zhrození vraždou. Podľa Starca sa naplnili slová evanjelia - skôr než kohút zakikiríkal. Uhrík v sebe zaprel človeka.

Opäť prichádza Fischl, pretože vypršala lehota, ktorú rukojemníci dostali na rozmyslenie. Učiteľ Tomko mu oznamuje, že majorov návrh odmietajú. Fischl ich žiada, aby si to ešte rozmysleli, veď odmietnutie návrhu môže major pokladať za urážku a môže zmeniť svoje "veľkodušné" rozhodnutie. Kladie na stôl kľúč od pivnice, vysvetľuje, že všetko je dohodnuté, nebude žiadne vypočúvanie, žiadna verejná poprava, stačí ak jeden z nich si otvorí dvere týmto kľúčom, voje von a začne bežať...(nedopovie, ale každému je jasné, že dotyčného zastrelia na "úteku") a ostatní deviati budú slobodní.

Vtedy sa Fischl od Uhríka dozvedá, že sú iba deviati - holič tvrdí, že neznámy muž sa sám zabil (Tulák už predtým prezradil o sebe, že utiekol z transportu do koncentračného tábora). Podľa Fischla to menilo celú situáciu, veď majorova podmienka sa vlastne splnila a on sa určite nebude vyzvedať, ako ten človek zomrel. Napokon Marika Mondoková nevydrží a vykričí pravdu - Tulák nespáchal samovraždu, zabil ho holič Uhrík. Fischl ju však nechce vypočuť, neche o ničom vedieť, presviedča ich, že je všetko v poriadku, podmienka je splnená, všetci deviati sú zachránení. Tí, ktorí si zachovali ľudskú tvár (Tomko,Starec, Ondrej, Fanka, Marika) sa nechcú stať spolupáchateľmi Uhríka, nechcú si za takúto cenu zachrániť život. Odmietajú toto riešenie a znovu opakujú Fischlovi, aby povedal majorovi, že jeho návrh neprijímajú.

Urhík sa po Fischlovom odchode snaží sám seba presvedčiť, že zabitý bol určite židom, lebo takto sa mu zdá vlastná vina menšia - veď za žida nie je taká škoda ako za "našinca". Keď chce prezrieť mŕtvolu, aby našiel nejaký dôkaz o svojej teórii, učiteľ Tomko sa nezdrží a udrie ho po tvári (ako sa sám vyjadrí, prvýkrát v živote udrel dospelého).

Starec pripomenie Uhríkovi, že aj Judáš spáchal samovraždu po svojej zrade v Jeruzaleme. Vyzýva Uhríka, aby aspoň raz v živote bol chlapom a vzal si kľúč. Urhík neunesie ťarchu viny a prijíma starcov návrh - žiada však, aby mu jeden z prítomných kľúč vlastnoručne podal. Nikto mu ho nepodá, učiteľ sa ho snaží dokonca zadržať, ale Uhrík si napokon sám vezme kľúč, vybehne hore schodmi a otvorí dvere. Ľudia v pivnici začujú krátku dávku zo samopalu. Hra sa končí slovami tých, ktorí predstavujú v hre ľudskosť a vyššie morálne princípy:

Starec: (do ticha, tvrdo) Nie..jeho nie... (na nehybné telo Tuláka). Iba tohto človeka mi je ľúto...

Ondrej: Ani nevieme, kto to bol...

Tomko:(ticho) Bol to pútnik na ceste...(Zahľadí sa hore do tmy schodov - na poslednú cestu Uhríka). Boli to naši...bratia...naši nešťastní ľudskí bratia.

Použitá literatúra:

VARSÁNYIOVÁ, M.: Príruška slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: Varia, 2003. 240 s. ISBN 80-968982-7-2